Choď na obsah Choď na menu
 


Prípady s UFO

15. 10. 2009

 

Niečo o prípadoch UFO

“A ajhľa, zo severu sa prihnala krútňava, veľký oblak obklopený ohňom. Zo stredu ohňa vytryskla jantárová žiara a z nej vystúpili štyri živé bytosti. A takto vyzerali: Každá sa podobala na človeka a každá mala štyri tváre a štyri krídla. Mali rovné nohy a na nich kopytá podobné kravským, ktoré sa ligotali ako vyleštená mosadz. Pod krídlami mali ľudské ruky a ich tváre hľadeli na štyri strany sveta.”
prorok Ezekiel, Biblia - Starý zákon

Dnes sa nazdávame, že táto nezvyčajá vidina mohla súvisieť so zriedkavým atmosferickým efektom, pri ktorom pozorovateľ vidí štyri “prasiatka” rozmiestnené v pravidelnom kruhu okolo slnka. Ale človek nikdy nevie…

Rímsky historik Livius, ktorý písal v 1. storočí pred Kristom a v 1. storočí nášho letopočtu, bol podľa všetkého zanietený ufológ. Zanechal nám záznamy o zhruba tridsiatich pozorovaniach záhadných telies či úkazov na oblohe. Pravda, treba podotkúť, že išlo o pozorovania iných osôb. Medzi iným opisuje aj to, ako roku 218 pred Kristom videli skupinu vesmírnych lodí a roku 214 pred Kristom hlúčik postáv v bielom zhromaždených okolo oltára. Livius nepochyboval, ži to museli byť návštevníci vesmíru.

Večer 1. januára 1254 skupina mníchov v Kláštore sv. Albana v Anglicku údajne spozorovala na nočnej oblohe “veľkú ľod oblých tvarov, dobre vybavenú a prenádherne sfarbenú”. Roku 1290 ďalšia skupina mníchov v Bylandskom opátstve v Yorkshire bola svedkom toho, ako im na hlavami preleteli “veľké okrúhle strieborné kotúče”.

Falošní ufóni

Ibaže pozor! Na každé “skutočné” pozorovanie mimozemšťanov alebo UFO pripadá niekoľko falošných prípadov, ktoré sa často odhalia ako podvody a nemožno ich zarátať do celkovej štatistiky. Problémom je, že niekedy býva nesmierne ťažké odlíšiť skutočnosť od výmyslov.

Roku 1975 dvojica amerických podvodníkov, Marshall Herff Applewhite a Bonnie Lu Trusdale Nettlessová, všeobecne známi pod prezývkami Bo a Peep, ozmámili svetu, ži ich na túto planétu priviezlo UFO z “vyššej úrovne, než na akej je ľudstvo”. Ich úlohou bolo získať čo najviac ľudí pre tajomný pojekt, tzv. Proces, a zobrať ich do vyšších sfér, z ktorých sami prišli. Jediné, čo od ľudí, ktorí sa chceli zapojiť do Procesu, požadovali, bolo odvzdanie všetkých cenností a hmotných statkov. Dôkazom, že Bo a Peep hovoria pravdu, malo byť to, že do šiestich mesiacov ich fyzické telá zlikvidujú a oni, premenení na svoju duchovnú podstatu, zavedú účastníkov do vyšších sfér, kde ich čaká nový život. Hoci to znie neuveriteľne, našlo sa asi tisíc ľudí, ktoí dvojici podvodníkov sadla na lep. Pravda, keď sa avízovaná likvidácia nekonala, počet ľahkoverných obetí sa výrazne znížil.

Únos?

“Uniesli nás mimozemštania,” tvrili dvaja robotníci 12. októbra 1973 v americkom štáte Mississippi. Obaja muži, Charles Hickson (42 r.) a Calvin Parker (19 r.) boli práve na rybačke, keď sa odohral sponímaní incident. “Bolo to hrozné,” povedal pán Hickson pre reportéra denníka The Daily Mystery. Obaja tvrdili, že ich dopravili na palubu UFO vajcovitého tvaru, ktoré sa znieslo z oblohy a zostalo visieť asi meter nad hladinou rieky. Na palube ich tri humanoidné tvroy podrobili dôkladnej prehliadke. Pán Hickson povedal, že ich tam držali asi dvadsať minút. “Potom si nás ešte odfotili,” dodal, “a nechali nás odísť.” Jeho spoločník pán Parker povedal, že keď zbadal tie bizarné postavy, tak sa naľakal, až zamdlel. “Nepodobali sa na nijaké tvory, ktoré som dovtedy videl,” povedal. “Mali striebristú pokožku a nemali oči. Namiesto úst mali úzke štrbiny a na miestach, kde by mali mať uši a nos, ali len drobné výrastky. Po tomto incidente sa s oboma mužmi porozprával Dr. Allen Hynek, známy astronóm a šéf skupiny vyšetrujúcej prípady výskytu UFO amerického vojenského letectva. Obaja muži súhlasili, že ich neskôr môžu podrobiť hypnóze, aby sa potvrdila pravdivosť ich výpovedí. Keď požiadali Dr. Hynka, aby sa k prípadu vyjadril, povedal nám: “Obaja zažili niečo také šokujúce, že to nevedeli presne vyjadriť slovami. Nech sa im už stalo čokoľvek, rozhodne to ovplyvnilo ich racionálnosť.”

Z vtáčej perspektívy…

Veľký počet predpokladaných pozorovaní UFO pochádza od pilotov leteckých spoločností. Mnohí z nich možno neohlásili, čo videli, lebo nechceli, aby ich pokladali za bláznov. Väčsina ohlásených pozorovaní sa týka záhadných letiacich objektov, ktoré manévrujú a pohybujú sa rýchlosťami nedosiahnuteľnými pre bežné lietadlá. Potom sa stratia. A niekedy sa strácajú aj lietadlá s pilotmi, ktorí ich spozorovali…
Roku 1953 dvaja americký vojenskí piloti v prúdovej stíhačke F-89 prenasledovali UFO, pohybujúce sa veľkou rýchlosťou ponad jazero Superior na hranici medzi Kanadou a USA. Ich pohyby sledovali radarom. zrazu na obrazovke oba body, lietadlo i neznámy objekt, splynuli. Potom sa stíhačka stratila a UFO sa dostalo mimo dosahu radaru. Hoci okamžite vyhlásili pátranie vo vzduchu i na mori a pozorne prečistili kritickú oblasť, po stíhačke ani jej dvoch pilotoch nenašli nijaké stopy.

Z druhej svetovej vojny sa dochovalo množstvo hlásení o záhadných svetielkujúcich guliach, ktoé sprevádzali lietadlá Spojencov pri náletoch na Nemecko. Dokonca pre ne vymysleli meno - “prízrační stíhači”. Spojeneckí letci prepokladali, že musia byť nemeckého pôvodu. Novinová správa z decembra 1944 sa o nich zmieňuje ako o nemeckej najnovšej tajnej zbrani - “tajomných striebristých guliach, vznášajúcich sa vo vzduchu”. Nemeckí piloti zažívali rovnaké stretnutia a naopak sa nazdávali, že čudné objekty vyrobili Briti alebo Američania.
Medzi ufológmi sa najväčšmi rozšírila teória, že to boli autamatické sondy vyslané z momotemskej materskej lode, ktoré mali za úlohu zbierať informácie o Zemi a vojenských technológiách pozmšťanov pred pripravovanou inváziou z vesmíru. Skutočné vysvetlenie je ale takisto nezvyčajné. svetielkujúce gule boli totiž guľové bleky; mali asi 25 cm v premere a vydávali oranžovú alebo červenú žiaru. Guľový blesk sa môže vynoriť celkom nečakane z oblakov, ale i z jasného neba a existuje len zopár minút, kým zanikne. Niektoré guľové blesky vybuchnú s hlasným treskom, iné sa jednoducho rozplynú vo vzduchu. Guľové blesky sú zvláštnym fenoménom, ktorý veda ešte celkom nepreskúmala. Zdá sa, že ich priťahujú prázdne priestory, ako sú vnútrajšky budov či kabíny dopravných prostriedkov. Niekedy ostro syčia alebo praskajú, inokedy zapáchajú ako skazené vajcia - jednoducho je to akési prírodné UFO.

Skoro ráno 6. decembra 1952 poričík Sid Coleman sledoval radarovú obrazovku na svojom bombardéri B-29 pri lete na Mexickým zálivom. zrazu sa na nej zjavil svetlý bod a krátko po ňom ešte dva ďalšie. Tieto body sa však nepodobali na nijaké z objektov, ktoé dovtedy poručík Coleman na svojej radarovej obrazovke vedel. Okrem iného sa pohybovali neskutočnou rýchlosťou 8400 km/h. Vzápätí sa na navigátorovom radare zjavili ďalšie štyri svetelné body.
Jeden z bodov sa zľava rýchlo približoval k lietadlu, preto ďalší člen posádky bombardéra seržant Bailey začal pozorne sledovať cez priezor súmračnú oblohu. S úžasom zbadal, ako bok lietadla zaliala beláskavá žiara. Medztým sa na radorovej obrazovke vynárali ďalšie a ďalšie svetelné body. Vyzeralo to, akoby obkolesovali bombardér zo všetkých strán. Hore v pilotnej kabíne kapitán John Harter zbadal, ako dráhu lietadla vpredu križuje UFO, potom ďalšie. Zrazu sa obrátili a zamierili priamo k bombardéru. Keď sa k nemu priblíztili, vyrovnali si s ním rýchlosť a smer a chvíľu leteli paralelne. Asi desať sekúnd ho takto sledovali - pripomínalo to akúsi bizarnú hru na mačku a myš. Potom sa priamo pred očami užasnutej posádky menšie objekty rýchlo priblížili k väčšiemu a splynuli s ním. Veľké UFO potom odletelo preč neuveriteľnou rýchlosťou 14000 km/h.
Čo videla v to ráno posádka bombardéra? Skutočnosť, že na displeji radara sa zobrazili svetelné body, naznačovala, že ide o hmotné, reálne objekty. Posádla ich navyše na vlastné oči videla. jedným z vysvetlení bolo, že to museli byť rakety alebo prúdové lietadlá. Roku 1952 bola v plnom prúde kórejská vojna a americké vojenské letectvo podnikalo veľké množstvo skúšobných letov a raketových testov. Mohlo ísť o mimoriadne rýchle lietadlá s navigačnými svetlami, ktoré nie je ťažké pokladať za niečo záhadné. Mnohé správy o UFO sa zmieňujú o blikajúcich zelených, bielych a červených svetlách, ktoré by sa azda dali vysvetliť ako farebné navigačné svetlá na trupe lietadla.
Pravda, veci vždy nie sú také jednuduché, ako sa na prvý pohľad zdá, a hoci toto vystvetlenie pôsobí pomerne dôverihodne, ľuďom, ktorí videli UFO, nestačí.

Roku 1988 pilot a posádka lietadla japonských aerolínií dva razi ohlásili, že vedeli na oblohe obrovské UFO v tvare lieskového orieška. V januári 1988 Boeing 747 smerujúci z Islandu do Japonska pri lete nad americkou Aľjaškou po dobu asi tridsiatich minút sprevádzal záhadný objekt. Kapitán Kenju Terauchi doslova povedal, že bol “veľmi veľký, asi dva razy väčší ako lietadlo”. Keď sa objekt začal približovať k lietadlu, kapitán Terauchi sa spojil s letovou kontrolou a požiadal o povolenie vykonať v prípade potreby úhybný manéver. Povolenie dostal - objekt sa zjavil aj na radarovom displeji letovej kontroly. V riadiacom stredisku taisto nemali ani potuchy, o čo ide, no zdalo sa, že by objekt mohol pozostávať z troch menších telies letiacich v tesnej blízkosti. V súvislosti s týmto incidentom začalo prebiehať oficiálne vyšetrovanie, no nikdy nedospelo k nijakému záveru.

Svetlá nad Wanaque

Noc z 11. januára 1966 sa pre strážnika Georgea Dykmana začala ako každá iná. Bola treskúca zima. Dykman si pevnejšie pritiahol vetrovku a striaslo ho. Pred očami mal obrovskú plochu vodnej nádrže Wanaque, ktorá je rezervoárom pitnej vody pre veľkú časť New Jersey. Napriek chladu pôsobila zamrznutá hladina rezervoára majestátne a pokojne. Na ľadovom príkrove sa trblietali odlesky hviezd, žiariacich na prekrásne jasnej oblohe.
Idylická scénka však netrvala dlho. Dykman odrazu kútikom oka zbadal neznámy objekt, ako pomaly letí nad severným okrajom rezervoára. Najprv si pomyslel, že je to lietadlo, ktoré sa azda odchýlilo od svojho kurzu. No potom s čoraz väčším úžasom sledoval, ako sa objekt zväčšuje, až sa zrazu zmenil na oslepujúcu guľu. Čím dlhšie sa na ňu Dykman pozeral, tým nezvyčajnejšie sa správala. Biele svetlo sa zmenilo na červené, potom na zelené a znova na biele. Dykman si začal robiť vážne starosti. Cítil, že s takouto situáciu si sám neporadí, nuž zabehol k hliadkovému vozu a vysielačkou zalarnoval kolegov, ktorí sa pohybovali v blízkosti. V priebehu niekoľkých minút sa na scéne zjavilo zopár ďalších hliadkových vozov a ich posádky spolu s Dykmanom užasnuto sledovali žiariaci objekt, ktorý ešte vždy visel nad zamrznutým rezervoárom.
Strážnik Dykman a jeho kolegovia neboli jedinými ľudmi, ktorí sa stali svedkami tohto čudného úkazu. Všimli si ho aj ďalší miestni obyvatelia, medzi inými starosta Wanaque a jeho štrnásťročný syn. Na brehu rezervoára sa rýchlo nazbieral hlúčik zvedavých divákov. Vtedy už UFO, ak to naozaj bolo ono, vyžarovalo červené svetlo a pohybovalo sa nad ľadom čudnými hojdavými pohybmi dopredu a dozadu. Neznámy objekt bol asi tri metre široký.
Zrazu sa zdvihol do výšky a tam zostal nehybne visieť. Zvedavcov zhromaždených na brehu vodnej nádrže osvietil žiarivý kužeľ svetla pripomínajúci lúč výkonného bodového reflektora. Celú hodinu potom toto svetlo zhasínalo a zase sa zažínalo, ako keby sa niekto pokúšal vysielať akési signály. Čo však tieto signály znamenali, nik nevedel. Potom, tak náhle, ako sa zjavil, objekt strmo vystúpil do výšky a odletel preč obrovskou rýchlosťou. Vzrušený zástup sa začal rozchádzať - ľudia však ešte dlho do noci diskutovali o tom, čoho boli svedkami. Na brehu nádrže ich vystriedali novinári a fotoreportéri, ktorí zavetrili úlovok storočia. Čakalo ich však hlboké sklamanie. Keď sa vyše dvoch hodín nič zaujímavého nedialo, zasa si pozbierali veci a vrátili sa domov. Na mieste zostali len dvaja policajti, ktorí tam mali držať stráž. Asi po polhodine sa záhadné svetlo vrátilo. Policajti ho sledovali ďalekohľadmi a zistili, že objekt tentoraz vyzerá inakšie - podobal sa na zhluk jagavých hviezd. Po niekoľkých minútach sa aj on stratil z dohľadu.
Druhý deň ráno sa pracovníci vodnej nádrže vybrali skontrolovať ľad pri severnom okraji rezervoára - na mieste, nad ktorým sa vznášalo UFO. Našli tu celý rad takmer pravidelných kruhových otvorov, cez ktoré vyvierala voda. Vyzeralo to, ako keby tie diery vypálil nejaký obrovský plynový horák…
Počas nasledujúcich nocí spozorovali na oblohe nad Wanaque ďalšie záhadné žiariace objekty. Boli oválne alebo guľovité a ich farba sa menila od bielej po svetlomodrú. Ďalší rok na jar preletelo na ženským kláštorom pri Wanaque UFO a vydesilo mníšky. Niekoľko iných sa zjavilo v lete. Významnejší incident sa však odohral až v októbri, keď sa pozornosť miestnych obyvateľov znova sústredila na vodný rezervoár. 12. októbra uvideli, ako sa nad ním vznáša “lietajúci tanier”. Tentoraz zostúpil tak nízko, že sčeril hladinu do vĺn. Netrvalo dlho a všetky americké noviny boli znova plné záhadných úkazov vo Wanaque.
Kým mnohí miestni obyvatelia boli presvedčení, že videli ozajstné UFO, našli sa aj ľudia, ktorí si tým neboli takí istí. Vynoril sa celý rad krásnych a čudesných teórií o vesmírnych návštevníkoch. Jedna takáto teória tvrdila, že ufóni majú tajnú základňu v hlbinách vodného rezervoára. Ešte fantastickejšia bola predstava, že chcú otráviť vodu vo všetkých rezervoároch pitnej vody na svete, aby ľudia nemohli klásť odpor pripravovanej invázii z vesmíru. Prvé oficiálne vysvetlenie, s ktorým prišlo vojenské letectvo znelo, že tajomnými objektmi neboli nič iné ako jasne osvetlené helikoptéry. Druhé vysvetlenie, zverejnené o niekoľko dní neskôr, tvrdilo, že záhadný žiariaci objekt bola planéta Venuša! Ľuďom ktorí videli UFO na vlastné oči, však ani jedno z týchto vysvetlení neznelo vierohodne. Koniec koncov ako by mohla planéta Venuša sčeriť hladinu vodného rezervoára?

Príbeh lietajúceho taniera

Výraz “lietajúci tanier” vznikol v júni 1947, keď americký pilot Kenneth Arnold, ktorý sa zúčastňoval na pátraní po starom stratenom lietadle, zbadal, ako nad Cascade Mountains v americkom štáte Washington letí deväť lesklých objektov pripomínajúcich disk. Neskôr povedal, že objekty leteli ali takým štýlom, ako keď hodený tanier skacká “žabky” ponad vodu.
Arnold bol obchodný zástupca firmy predávajúcej hasiace prístroje, no bol to zároveň aj skúsený a dôveryhodný pilot, ktorého občas prizávali k účasti na pátracích akciách. Nik nemal najmenší dôvod pochybovať o jeho slovách. Senzačný príbeh čoskoro prenikol na stránky celoštátnych i medzinárodných denníkov a záhadným objektom prischlo označenie “lietajúce taniere”.
Popoludní 24. júna 1947 Arnold vyštartoval z letiska Chehalis v štáte Washington a začal pátrať po nákladnom lietadle, ktoré sa zrútilo kdesi v horách. Za objavenie trosiek lietadla ponúkali 5000 dolárov a Arnold bol odhodnalý získať túto prémiu. Deň bol jasný a slnečný. Keď krúžil na oblasťou, v ktorej naposledy videli stratené lietadlo, jeho pozornosť upútal akýsi záblesk. Najprv sa nazdával, že to musí byť ďalšie lietadlo, azda takisto patriace k pátraciej skupine. Keď sa však zahľadel na sever ponad horské chrbty, zbadal na oblohe čosi nezvyčajné. Vo svojej knihe Príchod tanierov opisuje zážitok takto:
“Po svojej ľavici a smerom na sever som v diaľke uvidel formáciu dieviatech veľmi jasných objektov, letiacich zhruba od Mount Baker, ktoré sa držali tesne nad vrcholkami hôr a pohybovali sa nesmiernou rýchlosťou. Nevidel som, že by mali chvosty, a nepodobali sa na nijaké lietadlá, a akými sa sa dovtedy stretol.”
Deväť diskovitých objektov letelo vo výške asi 2800 metrov zoradených v dlhej línii. Každých pár sekúnd dva či tri z týchto diskov mierne zmenili smer, naklonili sa a poskočili, takže sa na ich lesklom povrchu zaligotalo slnko. dosahovali veľkosť bežného dopravného lietadla, ale boli okrúhle a nemali chvosty. Arnolda najväčšmi prekvalilo niečo iné. Keď sa pokúsil odhadnúť ich rýchlosť podľa toho, ako rýchlo sa dostali od jeného vrcholu hory k druhému, s úžasom zistil, že tieto “lietajúce taniere” letia rýchlosťou asi 1700 km/h. O takejto rýchlosti sa nijakému lietadlu v roku 1947 ani len nesnívalo! Keď sa objekty napokon stratili v ďiake, Arnold opísal široký oblúk a zamieril k základni, z ktorej vyštartoval. Na stratené lietadlo v tej chvíli celkom zabudol.
Keď pristál, chcel ohlásiť, čo videl, miestnej pobočke FBI, ale jej kancelária bola zavretá. Preto sa namiesto toho obrátil na tlač, netušiac, akú horúčku tým vyvolá. V priebehu niekoľkých hodín začali redakcie zaplavovať telefonátmi ďalší ľudia, ktorí tvrdili, že videli podobné lietajúce taniere. Arnold sa ocitol v samom centre hysterického mediálneho šialenstva. Neskôr sa o tom vyjadril:
“Od toho okamihu, ak sa dalo usudzovať podľa množstva sráv o pozorovaniach, ktoré som spočiatku starostlivo sledoval, nemohlo trvať dlho, kým nastane čas, že čosi podobné nájde každý vo svojej garáži. Aby som zastavil čosi, čo som pokladal za masové šialenstvo, a dostal sa k poriadnej robote, odišiel so na letisko, naštartoval motor a odletel som domov…”
Arnoldov príbeh podnietil celý rad pozorovaí lietajúcich tanierov tak v hornatých oblastiach štátu Washington, ako aj v zahraničí. Úrady ich však odmietali ako halucinácie. Šéfredaktor magazínu Flying Saucer Review sa k tomuto postoju vyjadril skepticky. Možnosť, že by také množstvo ľudí trbvelo rovnakou halucináciou, sa celkom ist vymyká z hraníc medicínskej pravdepodobnosti!

V januári 1948 záhadne zmizol americký vojenský pilot, ktorý sa pokúšal priblížiť k “neidentifikovateľnému objektu” v Kentucky. Podľa jeho hlásenia bol predmet “kovový” a dosahoval “obrovské rozmery”. Vojenské letectvo odmetlo všeobecne rozšírený názor, že lietadlo s pilotom zostrelil lietajúci tanier. Naopak, tvrdilo, že pilot pokladal za lietajúci tanier planétu Venušu.

Ako roku 1966 odhalil prieskum verejnej mienky, neuveriteľný počet päť miliónov Američanov sa nazdával, že niekedy pozorovali lietajúci tanier. Niektorí z týchto ľudí nepochybne videli dokonale neškodný meteorologický balón, svetlá na lietadle alebo nezvyčajnú oblačnú formáciu a ich predstavivoť sa postarala o zvyšok. Ale hádam nemohlo podľahnúť ilúzii celých 5 miliónov?

Prípady UFO

“A ajhľa, zo severu sa prihnala krútňava, veľký oblak obklopený ohňom. Zo stredu ohňa vytryskla jantárová žiara a z nej vystúpili štyri živé bytosti. A takto vyzerali: Každá sa podobala na človeka a každá mala štyri tváre a štyri krídla. Mali rovné nohy a na nich kopytá podobné kravským, ktoré sa ligotali ako vyleštená mosadz. Pod krídlami mali ľudské ruky a ich tváre hľadeli na štyri strany sveta.”
prorok Ezekiel, Biblia - Starý zákon

Dnes sa nazdávame, že táto nezvyčajá vidina mohla súvisieť so zriedkavým atmosferickým efektom, pri ktorom pozorovateľ vidí štyri “prasiatka” rozmiestnené v pravidelnom kruhu okolo slnka. Ale človek nikdy nevie…

Rímsky historik Livius, ktorý písal v 1. storočí pred Kristom a v 1. storočí nášho letopočtu, bol podľa všetkého zanietený ufológ. Zanechal nám záznamy o zhruba tridsiatich pozorovaniach záhadných telies či úkazov na oblohe. Pravda, treba podotkúť, že išlo o pozorovania iných osôb. Medzi iným opisuje aj to, ako roku 218 pred Kristom videli skupinu vesmírnych lodí a roku 214 pred Kristom hlúčik postáv v bielom zhromaždených okolo oltára. Livius nepochyboval, ži to museli byť návštevníci vesmíru.

Večer 1. januára 1254 skupina mníchov v Kláštore sv. Albana v Anglicku údajne spozorovala na nočnej oblohe “veľkú ľod oblých tvarov, dobre vybavenú a prenádherne sfarbenú”. Roku 1290 ďalšia skupina mníchov v Bylandskom opátstve v Yorkshire bola svedkom toho, ako im na hlavami preleteli “veľké okrúhle strieborné kotúče”.